Lena river V.

Tovarišči, druzja!

Napriek tomu, že v čase keď píšem tento článok sme už na rodnej hrude myslím, že čitateľom niečo dlhujeme. Vysvetlím, prečo sme sa vracali z Konošanova do mesta Irkutsk a plavili rieky Irkut a Bystraja. Keď si niekto myslí, že spomínané mušky okolo nás iba svojvoľne poletovali je na omyle - žrali nás za živa. Nepomohli značkové repelenty, ruské maste, ohňový ani cigaretový dym. Naučili sa ako sa dá dostať pod moskytieru a využili na to kaźdú možnú príležitosť. Ešte teraz sa nám hoja krky a ruky. Jedli sme iba konzervy v lodi počas splavu, kde ich bolo menej. Večer na brehu sa už variť nedalo, ráno tiež. Pri stavbe stanu som mal pocit, že skončím na oddelení u MUDr. Chocholouše.



Nemali sme ani najmenšiu snahu trpieť za vlastné peniaze a mali sme ešte čas vidieť v Rusku aj niečo nové pretože sa tam už možno nikdy nevrátime a charakter rieky Lena ani okolitá príroda sa po splavených 250km nijako nemenili. Rieka spomalila a aby sme splavili denne 40km bolo treba poriadne zabrať a sedieť v lodi 12 hodín denne, čo by nebol problém keby bola aspoň nejaká vízia na to, že zažijeme ešte niečo nové. V Irkutsku sme ešte po prílete do Ruska našli prospekty a foto k splavu riek Irkut a Bystraja, ktorá sa vlieva do Irkutu. Bolo dokonané. P.S: Ak niekto nevie kto bol priateľ Kuzmič ktorého som spomenul, uvidí ho na fotke.



Keďže o splave Irkutu a Bystrej som už písal, je čas na Ulan Ude. Lístky na Transsiba do Moskvy sme už mali kúpené na 25.8.2007 a potrebovali sme vymyslieť kde strávime dve noci a jeden deň do odchodu vlaku. Moźnosť A: Ostať v Irkutsku v gostinici /ubytovňa/ so sprchou - dosť nuda za cenu ubytovania na jedného asi 700Sk na dve noci. Možnosť B: Spať v noci na lôžku vo vlaku na ceste do Ulan Ude, cez deň pozrieť mesto a druhú noc opäť spať vo vlaku do Irkutska a všetok ten luxus za 1000Sk. Uź viete ktorá možnosť zvíťazila. Asi vtedy sa k nám po rusky na stanici v Irkutsku prihovoril asi 50 ročný pán, že odkiaľ sme. Slovakia. A vtedy že veď ale aj ja som Slovák. Nakoniec vysvitlo, že je starostom obce ktorej názov som už zabudol, niekde pri Piešťanoch a štyria cestujú ďalej do Ulanbátaru, Pekingu a Honkongu. Neviem už ani jeho meno ale pamätám si jeho slová: Som rád, že sa Slováci takto rozliezame po svete. Ak to čítate pozdravujem Vás pán starosta.



Ulan Ude je hlavné mesto Buriatskej republiky, súčasťou Ruskej federácie vzdialené od Irkutska cca 500km na východ, z opačnej strany Bajkalu. Vybrali sme si ho aj preto, že kultúra tam mala byť trochu odlišná nakoľko obyvatelia Burjatska silne inklinujú k Mongolom, čo sa odzrkadľovalo aj na ich celkovom výzore. Batohy sme nechali v úschovni na stanici /60Rubľov kus/. Naša loďka nás čakala v úschovni na stanici v Irutsku. Nakoniec sa v meste nič extra nekonalo, iba dievčatá boli ešte krajšie a námestie zelenšie. Ale ani tam nechýbal súdruh Lenin, ktorého asi najväčšia busta na svete zdobila centrum. Bol všade, v Kačugu, v Žigalove, v Irkutsku, Ulan Ude. Pozorne sledoval každý náš krok a niekdy nám aj ukazoval smer. Niekedy sme šli ako ukazoval, ale keď nie zdalo sa mi, že jeho tvár posmutnela. Izvinite, tavarišč. Ruské vlaky sme teda mali vyskúšané a bol čas na return z Irkutska do Moskvy. Lístky sme kupovali asi 5dní pred odchodom. Ako inokedy s autobusmi - tiež problém. Pýtali sme 6 lístkov do Moskvy na 26.8., vyzeralo to v pohode za cenu 3000,- Sk na jedného čo je na 5500km fajn. Bola noc a mali sme iba doláre. Ráno sme prišli na stanicu s rubľami ale lístky na 26.8. už boli vypredané. Voľné miesta boli iba na 25. alebo 28.8., takže vybrali sme 25. lebo sme ešte chceli vidieť Moskvu. Vtedy nám bolo povedané, že lístky teraz ešte nemajú a treba prísť po nich o dva dni, čo by narušilo naše plány s riekou Irkut a Bystraja, Lebo niekto by sa musel vrátiť do Irkutska pre lístky. Nekúpili sme. Po porade sme sa postavili k druhému okienku s lístkami, kde nám povedali to isté. Nekúpili sme. Nevzdávali sme a postavili k tretiemu okienku. Tam sme s obavami povedali ruštinou už dobre natrénované vety. Bez mihnutia oka nám pani lístky na 25.8. predala. Vtedy, pevne držiac v ruke svoj bilet na Transsiba som si uvedomil ako málo stačí k ľudskému šťastiu. Hneď na to ma však oblial pot, keď som si spomenul čo by sa asi stalo keby sme Lenu doplavili až do Ust-Kutu a pýtali lístky na ten istý, maximálne na druhý deň. Welcome to Russia. Pri kúpe lístka všteci, aj Rusy musia predložiť doklad totožnosti. Lístky sú vystavené na meno. Lístok je neprenosný na inú osobu. Tiež pri nástupe do vlaku nám kontrolovali s lístkom aj pas. Transsib má tri vozňové kategórie. Kupé lux je klasické naše kepéčko s dvoma lôžkami, za cenu Irkutsk-Moskva 10.000,-Sk na osobu. Kupé je to isté, akurát že so štyroma lôžkami, za cenu 7.500,-Sk na osobu. Platzkarta, vozeň s asi 50 lôžkami za cenu 3.000,-Sk na osobu, ktorý sme volali dobytčák a bol našim skromným príbytkom na necelé štyri noci a dni. Bez sprchy. Nemali sme snahu dať za kupečko 7.500Sk, keďže letenka do Irkutska nás stála 6.700. Chceli sme aj naďalej udržiavať kontakty s Rusmi a tento vozeň sa na to výborne hodil, niekedy ešte viac ako by sme chceli. Každý jeden vozeň má dve dežurnye /niečo ako sprievodca/, ktoré sa po 12 hodinách striedajú a idú vlakom celú cestu z Vladivostoku až do Moskvy. Dostanete vlastné posteľné prádlo a v celom vlaku /aj v dobytčáku/ je veľmi čisto. O čistotu sa starajú dežurnye. Niekedy mi pripadalo komicky, keď sprievodkyňa vzbudzujúca rešpekt a dôstojnosť v peknej uniforme o pol hodiny obliekla zásteru, gumené rukavice a umývala podlahu. V každom vozni je niečo čo výzorom pripomína samovar - zásobník s 95 stupňovou vodou na čaj alebo instantnú polievku. Čas na cestovnom lístku, na stanici v akomkoľvek meste aj vo vlaku je uvedený moskovský. Rušňovodič bol asi švajčiar, lebo na každej zastávke sme boli presne, čo sme si kontrolovali na cestovnom poriadku vlaku vo vozni. Zastávka asi každú hodinku dve na nejaké dve minúty. Asi po 30-40 minút sme stáli iba vo väčších mestách ako Krasnojarsk, Novosibirsk, Jekaterinburg ... Tam bol čas priamo na nástupišti kúpiť niečo od babiek ponúkajúcich tovar všetkého druhu od zmrzliny cez koláče až po sušené alebo údené ryby. Minuli sme ruské veľrieky ako Kama, Jenisej, Ob, Irtyš ... Škoda že Ural sme prešli počas v noci. Cez deň sme hrali karty, šachy, sudoku. Posledné dva večeri sme trávili v jedálenskom vozni v rozhovoroch s cestujúcimi poliakmi, rusmi, tadžikistáncami, dagestáncami ... Pred odchodom do Ruska som čítal niekoľko článkov o Transsibe a nemôžem súhlasiť s tým, že vo vlaku sa holduje alkoholu. Do vlaku keď ste veľmi unavený ani nenastúpite, má to pod palcom železničná milicija. Odvedú Vás do čakárne, kde vrátite cestovný lístok a oni vám časť zaplatených peňazí. Kam vás odvedú potom už neviem, ale ľudia čo sa im to stalo nevyzerali šťastne. Nehovorím že sa nepije, ale cestoval som viackrát vlakom z Košíc do BA a tam to s alkoholom vyzeralo oveľa oveľa horšie. Ľudia sú dosť ohľaduplný. Keď sme chceli vyložiť našu 57kg lodičku /ako guľa na nohe/ na poličku nad Orfovu posteľ, dve ruské kočky ktoré spali dolu sa vyslovili, že máme ju dať medzi ich postele, že budú mať ďalší stolík a mali ju tam štyri dni. Ako za odmenu jednej z nich Petruša veľkodušne podal krabičku Paralenu, pretože jej bolo zle. Užila. Neskôr vysvitlo, že v krabičke od Paralenu boli aj planžety s inými liekmi, lebo Orfo chcel ušetriť objem v lekárničke. Nenápadne sme sa snažili zistiť či jej voľba bola správna. Nebola ale prežila cestu v zdraví. Zobrala dačo od bolesti - našťastie. Petrušovi, ktorého sme až do Moskvy volali doktor Smrť odľahlo. Bolo 29.8.2007 11.00h a my sme boli v Moskve.

Orfo




S podporou: http://www.dpsco.co.uk/

admin, admin@hornatorysa.com
Stiahnuté z Web regiónu hornej Torysy